Prínos humínových kyselín      Vplyv ťažkých kovov na organizmus

Detoxikácia organizmu

Ľudské telo je každý deň vystavené rozličným toxínom a ťažkým kovom. V prostredí, v ktorom žijeme sa môžu nachádzať malé množstvá rôznych ťažkých kovov z priemyslu ale aj prírodného charakteru, umelo pripravených organických toxínov ako PCB, dioxíny a iné a v potravinách sa môžu vytvárať okom neviditeľné plesne, ktoré produkujú tzv. mykotoxíny. Tieto látky sa môžu rôznymi spôsobmi dostávať do organizmu, kde sa vedia ukladať a spôsobovať rôzne zdravotné problémy.

Čo sú to ťažké kovy?

Ťažké kovy sú v súčasnosti sú závažným problémom celého sveta. Z enviromentálneho a toxikologického hľadiska sa pojem "ťažké kovy" používa na označenie kovových prvkov, ktoré spôsobujú nežiaduce toxické účinky a znečisťujú životné prostredie. Tento kolektívny výraz sa vzťahuje na skupinu kovov a metaloidov s atómovou hustotou vyššou ako 5 g/cm3. Tento údaj však neplatí pre hliník (Al) a selén (Se), preto je vhodnejšie používať pojem toxické kovy. (Cibulka, 1991)  Je to pomerne rozsiahla skupina nedegradujúcich kontaminantov, ktorá zahŕňa 37 prvkov. Tie sa odlišujú svojimi vlastnosťami, účinkami i zdrojmi pôvodu.

Mnohé zo skupiny toxických kovov vykazujú toxické vlastnosti už pri veľmi nízkych koncentráciách, napríklad niekoľkých jednotkách ppm a označujú sa termínom “stopové prvky”. Do tejto skupiny však patria aj iné ako kovové prvky, esenciálne prvky, pravdepodobne esenciálne, neesenciálne a toxické. (Prousek, 2021) Do prvej skupiny patria tie prvky, ktoré sú v nízkych koncentráciách nepostrádateľné pre normálny rast rastlín a živočíchov, avšak pri prekročení určitej kritickej koncentrácie pôsobia toxicky. Označujú sa termínom „mikroživiny“: Napr. železo (Fe), meď (Cu), mangán (Mn). Do druhej skupiny patria tie prvky, ktorých esencialita nie je zatiaľ jednoznačne dokázaná. Sú to nikel (Ni), fluór (F), bróm (Br), vanád (V), bárium (Ba) a stroncium (Sr). V tretej skupine sú prvky , ktoré majú dokázateľné pozitívne vplyvy, no v prípade ich nedostatku nevyvolávajú chorobné zmeny. Prvky ako napr. chróm (Cr), tálium (Tl), urán (U) pôsobia toxicky pri prekročení ich tolerančných koncentrácií, ale nespôsobujú negatívne prejavy pri ich nedostatku a sú označované názvom neesenciálne prvky. (Alloway and Ayres, 1993) A napokon štvrtá skupina stopových prvkov zahrňuje prvky toxické. Patria sem: arzén (As), kadmium (Cd), olovo (Pb) a ortuť (Hg). Ich význam v životnom prostredí sa obmedzuje iba na ich toxické vlastnosti pri veľmi nízkych koncentráciách. Pre každý prvok je v prvom rade dôležitý jeho obsah v organizme. Preto hodnotíme jeho toxicitu hlavne z hľadiska jeho koncentrácie v organizme. Vo všeobecnosti klesá toxicita v rade Hg > Cd > Ni > Pb > Cr.

Za najškodlivejšie ťažké kovy pre zvieratá a ľudský organizmus sú považované ortuť (Hg) , kadmium (Cd), nikel (Ni), olovo (Pb), chróm (Cr) a arzén (As).

Väčšinou sa ťažké kovy dostávajú do organizmu spolu s potravou. Prítomnosť niektorých z nich v potravinách môže byť výsledkom bioakumulácie geneticky vlastnej určitým rastlinným alebo živočíšnym organizmom (Suhaj and Kováč, 1996). Zo všetkých prvkov, ktoré sa dostávajú do potravinového reťazca a spôsobujú kontamináciu potravín, sa za najdôležitejšie považujú arzén (As), kadmium (Cd), olovo (Pb) a ortuť (Hg). Kde sú pôdy obohatené týmito prvkami, je to zvyčajne spôsobené priemyselnou, poľnohospodárskou a komunálnou činnosťou ľudí. Tendencia pre rastliny akumulovať tieto xenobiotiká závisí do značnej miery od klimatických faktorov a genotypu rastlín. Biologická dostupnosť kontaminantov vo všeobecnosti závisí tiež od fyzikálno – chemických vlastností a zloženia stravy. Je to silné prepojenie medzi výživou mikroprvkov rastlín, živočíchov a ľudí a absorpciou a pôsobením kontaminantov v týchto organizmoch (McLaughlin, Parker and Clarke, 1999). Výskyt toxických prvkov v potravinách súvisí okrem iného so znečisťovaním životného prostredia. K vstupu týchto prvkov do potravinového reťazca prispieva celý rad zdrojov antropogénneho charakteru aj prirodzeného pôvodu. Hlavnými antropogénnymi zdrojmi kontaminácie ťažkými kovmi je spaľovanie fosílnych palív, doprava, priemyselná výroba kovov, nadmerné používanie minerálnych hnojív a iných agrochemikálií, aplikácia čistiarenskych kalov do pôdy. Medzi prírodné zdroje toxických prvkov v životnom prostredí patrí aj zvetrávanie hornín, lesné požiare a vulkanická činnosť. Obsah toxických prvkov v potravinách patrí medzi hlavné ukazovatele zdravotnej nezávadnosti. Pre ortuť (Hg), kadmium (Cd), alovo (P b) a arzén (As) sú stanovené najvyššie prípustné množstvá v potravinách všeobecne i v konkrétnych skupinách potravín (Velíšek, 2002).

Tabuľka 1: Najvyššie prípustné množstvá ortuti, kadmia, olova a arzénu v niektorých potravinách (VESTNÍK Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky, 2006)

Chemický prvok

Najvyššie prípustné množstvo v µg/kg

Potravina

Ortuť (Hg)

20

zemiaky

30

ovocie

30

zelenina

500

mäkkýše, kôrovce

100

vnútornosti

Kadmium (Cd)

10

mlieko

20

vajcia a výrobky z vajec

40

potraviny pre dojčatá a malé deti na báze ovocia a zeleniny s prídavkom obilia

50

nealkoholické nápoje

100

zverina

800

mak

Olovo (Pb)

50

nealkoholické nápoje

100

vajcia

2 000

kakaový prášok, glukózový sirup

5 0000

želatína, droždie

10 000

čaj na prípravu nápoja

1 000

ostatné potraviny okrem potravín podľa osobitných predpisov

Arzén (As)

100

jedlé tuky a oleje

200

ovocné džúsy a nektáre

500

čokoláda

1 000

cukor a ostatné prírodné sladidlá okrem práškového cukru, kakaový prášok

2 000

droždie pekárske, želatína, práškový cukor

5 000

koreniny

 

Ako vedia humínové kyseliny pômôcť pri zbavovaní sa ťažkých kovov z organizmu?

Humínové kyseliny majú vo svojej štruktúre veľké množstvo voľných funkčných skupín, hydroxylové, karboxylové a pod. Tieto funkčné skupiny sú schopné slabo priťahovať katióny ťažkých kovov a vďaka priestorovej štruktúre molekuly je možné aby bol jeden katión kovu viazaný naraz viacerými funkčnými skupinami, čo spôsobí jeho silné uchytenie v štruktúre molekuly. Tento proces sa nazýva chelácia.

V literatúre je potvrdené  (Spark, Wells and Johnson, 1997; Ziółkowska, 2015; Vašková et al., 2019; Rong et al., 2020), že humínové kyseliny  majú vysokú afinitu k toxickým kovom a po naviazaní chelátovou väzbou zabraňujú ich resorpcii. Ťažké kovy viazané v štruktúre molekuly humínovej kyseliny následne opúšťajú telo spolu s nestrávenou potravou.

 

Vplyv ťažkých kovov na organizmus

Ortuť

Do životného prostredia sa dostáva ortuť (Hg) počas svojej výroby a spracovania pri spaľovaní fosílnych palív, rôznymi odpadmi a priemyslovými a poľnohospodárskymi postupmi (Bencko, Cikrt and Lener, 1995). Veľkú schopnosť koncentrovať  Hg majú huby, predovšetkým niektoré druhy z čeľade čírovkovité a pečiarkovité (Zimmermannová, 2000). Pre človeka je primárnym zdrojom Hg konzumácia rýb (Toman, Massányi and Ducsay, 2000). Z hľadiska toxikologického je veľmi dôležitá forma v ktorej sa Hg vyskytuje. Alkylortuťnaté zlúčeniny sú kvôli vyššej absorpcii a dlhšej retencii v organizme toxickejšie než anorganické zlúčeniny (Toman, Massányi and Ducsay, 2001). Toxicita je naviac priamo ovplyvnená dĺžkou expozície (Kafka and Punčochářová, 2002). Chronická otrava ortuťou, ku ktorej dochádza vtedy, keď sa aj malé množstvo ortuti, opakovane dostáva do organizmu dlhý čas, spôsobuje poškodenie mozgu a nervového systému, pečene a nevratné poškodenie obličiek. Existuje niekoľko symptómov otravy ortuťou. Mäkké a hubovité ďasná, uvoľňujúce sa zuby, čo môže prejsť do gingivitídy. Ľudia s chronickou otravou ortuťou majú tiež často veľké zmeny nálad, sú podráždení, vystrašení, v depresii alebo sa veľmi rýchlo vzrušujú bez zjavného dôvodu. Takíto ľudia sa môžu v akejkoľvek situácii extrémne rozčúliť, stratiť akékoľvek sebavedomie a začať byť apatickí. Môžu sa objaviť halucinácie, strata pamäti a neschopnosť sústrediť sa. Poškodenie nervového systému môže začať jemným chvením (trasením) rúk, stratou citlivosti rúk a nôh, ťažkosťami s chôdzou alebo nezrozumiteľnou rečou. Nakoniec  to môže viesť k problémom s rovnováhou a chôdzou. V ojedinelých prípadoch dokonca ortuť môže spôsobiť paralýzu a smrť.

 

Kadmium

Kadmium (Cd) je častým elementom priemyselného znečistenia, preto sa ľahko dostáva do potravového reťazca. Hlavným zdrojom znečistenia prostredia Cd sú prevádzky ťažiace a spracúvajúce rudy zinku a olova, rôzne spaľovne uhlia, oleja, odpadov a priemyselné hnojivá (Toman, Golian and Massányi, 2003). Najvyšší obsah Cd sa zisťuje v obličkách cicavcov (až 1300 µg/kg) a v ustriciach (až 5000 µg/kg) (Toman, Massányi and Ducsay, 2000). Extrémne vysoké hladiny boli vždy zistené v telách morských rakov a v telách krabov (Sokol et al., 1998). Podiel potravín živočíšneho pôvodu sa na obsah Cd, v porovnaní s rastlinnými uvádza za zanedbateľný. Najvyššie množstvo Cd sa u domácich i divých zvierat hromadí v obličkách. Nižšie hladiny sa pozorovali v pečeni zvierat. Svalovina zvierat kumuluje veľmi nízke množstvo Cd a preto neohrozuje konzumenta z hľadiska poškodenia jeho zdravia (Toman, Massányi and Ducsay, 2000). Cd nahradzuje zinok v biochemických štruktúrach organizmu a tým môže meniť ich funkčnosť (napr. spôsobiť inaktiváciu niektorých enzýmov)(Kafka and Punčochářová, 2002)Najčastejším zdrojom otravy Cd je fajčenie tabaku. Najzávažnejším dôsledkom chronickej otravy kadmiom je rakovina (pľúc a prostaty). Fajčiar,  ktorý vyfajčí 20 cigariet denne, absorbuje 2-4 mikrogramy kadmia denne a za rok sa mu v tele nahromadí až  0,5 miligramu kadmia. Možno to neznie veľa, ale aj malé množstvo kadmia je z dlhodobého hľadiska veľmi nebezpečné.

Kadmium je jedným z kľúčových faktorov rozvoja osteoporózy. Je známe, že poškodzuje obličky a pečeň. Kadmium má veľký vplyv na semenníky a vaječníky a môže byť hlavnou príčinou neplodnosti. Kadmium tiež obmedzuje schopnosť tela absorbovať základné minerály. Niektoré nedávne výskumy naznačujú, že kadmium môže byť hlavným faktorom prispievajúcim k rozvoju rakoviny prsníka.

Prejavy akútnej intoxikácie kadmiom nie sú špecifické a ťažko ich odlíšiť od akútnej intoxikácie inými jedmi (Ginter and Nagyová, 1991).

 

Nikel

Aj keď je to piaty najčastejšie sa vyskytujúci prvok v biosfére, Ni bol objavený iba ťažbou iných kovov. Nikel sa nachádza vo vzduchu, vode i pôde (Wang et al., 2009). Veľký počet ľudí je alergický na Ni, ktorý spôsobuje viac prípadov alergickej kontaktnej dermatitídy ako všetky ostatné kovy dohromady. Mnoho prípadov alergickej kontaktnej dermatitídy sa vyskytuje pri vystavení obsahu Ni v šperkoch. Ni má veľa použití v priemysle a pri výrobe spotrebných výrobkov, ako sú nehrdzavejúca oceľ, magnety, razenie mincí a špeciálne zliatiny. Dlhodobé vystavenie vysokým koncentráciám Ni a zlúčenín niklu spôsobuje u ľudí otravu a zdravotné poruchy. Patria sem okrem iného bolesti hlavy, závraty, nevoľnosť, zvracanie, bolesť v epigastriu, podráždenie očí a dýchacích ciest, kašeľ, dýchavičnosť (hyperplázia), cyanóza, pľúcny edém (môže byť oneskorenie), slabosť, leukocytóza, pneumonitída, cerebrálny edém, delírium, kŕče, kontaktná dermatitída a senzibilizácia kože a pľúc (Yu, Tsunoda and Tsunoda, 2016). Je známe, že Ni a zlúčeniny niklu sú ľudskými karcinogénmi na základe dostatočných dôkazov karcinogenity zo štúdií na ľuďoch, vrátane epidemiologických a mechanických informácií, čo naznačuje príčinnú súvislosť medzi vystavením zlúčeninám niklu a rakovine ľudí. Zistenia zvýšeného rizika rakoviny u exponovaných pracovníkov sú podporené dôkazmi z experimentálnych zvierat, ktoré ukazujú, že vystavenie sortimentu zlúčenín niklu viacerými spôsobmi spôsobuje zhubné nádory. Predpokladá sa, že výpary a prach zo sulfidu niklu sú karcinogénne a môžu byť tiež rôzne iné zlúčeniny niklu. Chronická expozícia Ni a zlúčeninám niklu sa podieľa na karcinogénnej kontaktnej dermatitíde vyvolanej niklom. Je dobre zdokumentovaný pre človeka a je najčastejším účinkom niklu u ľudí (Yu, Tsunoda and Tsunoda, 2016).

 

Olovo

Olovo (Pb) sa do nášho prostredia dostávalo najmä v minulosti spaľovaním fosílnych palív a benzínu s obsahom olova. Je taktiež súčasťou niektorých starých náterov a kontaminovanej pôdy. Zdrojom Pb v potravinách môže byť obalový materiál, konzervy, fólie a technológie (Kirchhoffová, 1999). Najväčší obsah má ovocie a listová zelenina, cereálie a víno. Obsah Pb v mäse zo zvierat je veľmi nízky, asi 0,1 mg/kg, v mlieku 0,002 mg/l . Všeobecne nehrozí akútne riziko vysokého obsahu Pb v potrave, ale treba mať na zreteli jeho vyšší obsah v pečeni a obličkách zvierat. Ak obsahujú tieto orgány viac ako 3 mg/kg, nie sú vhodné pre konzumáciu (Toman, Golian and Massányi, 2003). Približne 90 % Pb prijatého organizmom sa kumuluje v kostiach, kde ovplyvňuje negatívne krvotvorbu (ruší syntézu hemoglobínu), a je preto príčinou anemických stavov (Kafka and Punčochářová, 2002).

Otrava olovom je veľmi vážna, pričom deti sú týmto ťažkým kovom ohrozené oveľa viac. Olovo sa do tela detí môže dostávať  už počas tehotenstva. Akákoľvek expozícia olova v prenatálnom období poškodzuje vývoj dieťaťa aj po narodení. Pretože deti nie sú ešte úplne vyvinuté, otrava olovom ovplyvňuje mnoho aspektov ich progresie a rastu. Dôsledkom otravy olova môže byť oneskorená reč, hyperaktivita, porucha pozornosti, poruchy učenia, poruchy správania, neurologické a obličkové poškodenia, anémia, strata sluchu. Otrava olovom postihuje deti mladšie ako šesť mesiacov, pretože ich mozog a nervový systém sa stále vyvíjajú a olovo tomuto vývoju prekáža. Olovo tiež môže negatívne ovplyvniť IQ dieťaťa.

Príznaky otravy olovom zahŕňajú podráždenosť, bolesti žalúdka, strata chuti do jedla, hnačka, slabá koncentrácia a letargia.

 

Chróm

Chróm (Cr) je jedinečný medzi regulovanými toxickými prvkami v životnom prostredí. Viac ako 100 rokov sa bežne používa vo forme rôznych zliatin a zlúčenín. Cr existuje v troch bežných stabilných valenčných stavoch; v poradí všeobecne zvyšujúcej sa toxicity sú to elementárny Cr0, trojmocný Cr3+ a šesťmocný Cr6+. V posledných desaťročiach sa chróm široko používa v zliatinách chrómu a chrómovaní. Niekoľko miliónov pracovníkov na celom svete je vystavených vzdušným výparom, hmlám a prachu obsahujúcemu Cr alebo jeho zlúčeniny (Wang et al., 2009). Z pracovných situácií, v ktorých dochádza k vystaveniu Cr, sa najvyššia expozícia šesťmocného Cr6+ vyskytuje počas výroby chróman, zvárania, výroby chrómového pigmentu, chrómovania a nástreku. Najvyššia expozícia iným formám Cr sa vyskytuje počas ťažby, výroby ferrochrómu a ocele, zvárania, rezania a brúsenia zliatin chrómu. Šesťmocný Cr6+  a trojmocný Cr3+  sa používajú na chrómovanie, farbenie a pigmenty, vyčiňovanie kože a na ochranu dreva. Cr sa uvoľňuje do ovzdušia predovšetkým spaľovacími procesmi a hutníckym priemyslom. Expozícia Cr pri vdychovaní sa vyskytuje viac v priemysle zvárania nehrdzavejúcej ocele (Yu, Tsunoda and Tsunoda, 2016). Cr bol uznaný za nebezpečný prvok už v prvých rokoch po jeho objavení. Šesťmocný Cr6+ sa považuje za smrteľný pri dávke vyššej ako 3 g pre dospelých. Prvými príznakmi sú zvracanie a pretrvávajúca hnačka. Po týždni sa zvyčajne pozoruje hemoragická diatéza a epitáza. Počas hnačiek sa vyskytujú kŕče. Opakovaná pracovná inhalácia šesťmocných zlúčenín Cr spôsobuje perforácie nazálneho septa a kožné vredy. Pocit a akútna dráždivá dermatitída alebo alergická ekzematózna dermatitída sa často zaznamenali v prípade chronického vystavenia sa výparom kyseliny chrómovej, ako aj zvýšený výskyt rakoviny v dýchacích orgánoch. Mnohí pracovníci zažili bronchiálnu astmu v dôsledku chrómového prachu alebo výparov kyseliny chrómovej. V porovnaní s ortuťou alebo kadmiom je environmentálna kontaminácia chrómom triviálna. Napriek tomu boli zaznamenané závažné toxické účinky na rastliny pri koncentráciách šesťmocného Cr6+ približne 0,5 mg/l . Niekoľko štúdií ukázalo, že zlúčeniny šesťmocného chrómu môžu zvyšovať riziko rakoviny pľúc. Štúdie na zvieratách tiež preukázali zvýšené riziko rakoviny. WHO určila, že šesťmocný Cr6+ je ľudský karcinogén (Yu, Tsunoda and Tsunoda, 2016).

 

Arzén

Vysoký obsah arzénu (As) je charakteristický pre morské ryby a zvlášť morské kôrovce a mäkkýše. V týchto potravinách je ale prevažná časť As obsiahnutá takmer v netoxických organických zlúčeninách. Z potravín rastlinného pôvodu sa vyššie množstvo As vyskytuje v ovse a ryži. Tiež niektoré vína môžu obsahovať vyššie množstvo arzénu (Velíšek, 2002). Je pravdepodobné, že As vo víne má pôvod prevažne z insekticídov obsahujúcich As, ktoré sa používali na ochranu hrozna pred škodlivým hmyzom (Rojas et al., 1999). Zlúčeniny As sa vyskytujú v morských produktoch, vajciach a syre (Caballero, Trugo and Finglas, 2003). Vo zvýšenej miere sa nachádza aj v ovse a kakaových bôboch (Suhaj and Kováč, 1996). Keďže značné množstvo zlúčenín As sa používalo v poľnohospodárstve, dôsledkom je jeho rozloženie a prítomnosť v pôde. Obsah As v potravinách s výnimkou morských živočíchov je všeobecne nižší než 1 mg/kg. Morské ryby priemerne obsahujú menej ako 5 mg/kg. Najviac As v morských živočíchoch sa vyskytuje vo forme organických zlúčenín arzénu buď v tukoch alebo rozpustných vo vode. Obsah celkového arzénu v pitnej vode je odlišný v rôznych častiach sveta (Rojas et al., 1999). V zložkách potravín sú prevládajúce organické zlúčeniny arzénu, hlavne v morských živočíchoch a tieto zlúčeniny sa absorbujú v ľudskom čreve, ale nie sú metabolizované a sú rýchlo vylučované. As môže, alebo nemusí byť esenciálnou živinou pre ľudí a ak je, potom sa neodhaduje jeho denná potreba. Interakcie arzénu s ďalšími výživovými faktormi sú prevažne neznáme, s výnimkou vzájomného antagonizmu so selénom (McLaughlin, Parker and Clarke, 1999). Pretože zlúčeniny As sa používali ako insekticídy, herbicídy a ako aditíva do krmív pre zvieratá, niektoré pôdy, vegetácia a hydina môžu byť kontaminované As. Našťastie, As je najčastejšie vo forme organických zlúčenín, ktoré sa rýchlo vylučujú a preto sú relatívne netoxické pre ľudí. As sa tiež našiel aj v hubách. Hlavnými zdrojmi kontaminácie pitnej vody arzénom sú prírodné zdroje. Velíšek (Velíšek, 2002) uvádza, že prijateľná denná dávka pre dospelého človeka je 140 µg pri telesnej hmotnosti 70 kg. Na dávke As sa významnou mierou podieľajú ryby a tiež aj nápoje.

 

Hliník

V posledných desaťročiach dochádza k neustálemu nárastu množstva hliníka v našom prostredí a strave. Mnoho nezdravých potravín obsahuje aditíva obsahujúce soli hliníka. Medzi ďalšie zdroje patria aspirín a deodoranty a hliník sa môže uvoľňovať aj  z hliníkových kuchynských pomôcok.Hliník je škodlivý pre všetky formy života. Poškodzuje všetky druhy jemného tkaniva. Žiadny živý systém nepoužíva hliník ako súčasť biochemického procesu. Má tendenciu hromadiť sa v mozgu a kostiach. Je oveľa menej toxický ako ortuť, arzén, olovo alebo kadmium, ale zdá sa, že je odolnejší ako väčšina z nich.

Hlavným príznakom otravy hliníkom je strata intelektuálnej funkcie, zábudlivosť, neschopnosť koncentrácie a v extrémnych prípadoch úplná demencia. Je tiež známe, že vo veľkých dávkach spôsobuje zmäkčenie kostí a dokonca aj stratu kostnej hmoty, poškodenie obličiek a iných mäkkých tkanív, čo môže spôsobiť až srdcové zlyhanie.

 

 

Golian a kol. (Golian, Sokol and Chovanec, 2004) v rokoch 2001 – 2003 náhodne odobrali a spracovali spolu vyše 600 vzoriek z rôznych kategórií a ich výsledky sú zhrnuté v nasledujúcej tabuľke  

Hodnoty sú udávané v µg/kg v zátvorkách sú uvedené najvyššie prípustné množstvá (VESTNÍK Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky, 2006)

  Kadmium (Cd) Olovo (Pb) Ortuť (Hg)
Chlieb 15,6 37,9 1,9
Pečivo 10,6 50,5 1,9
Cestoviny 23,8 62,6 2,1
Cukrár. výrobky 10,4 67,3 1,6
Nealko. nápoje 4,0 (50) 53,1 (50) 0,6
Čaj 89,9 221,7 (10 000) 10,9
Zelenina 8,1 49,7 3,3
Koreniny 72,3 208,3 6,6
Majonézové šaláty 6,6 20,6 7,5
Rastlinné tuky a oleje 2,8 46,8 1,7
Sušené ovocie 7,0 235,9 3,0
Ryby 10,4 79,5 108,9
Detská výživa 2,6 (40) 33,3 0,6
Olejniny 244,7 45,1 2,7
Mlieko a mliečne nápoje 2,9 (10) 57,9 0,4

 

 

Použitá literatúra

Alloway, B. J. and Ayres, D. C. (1993) ‘Chemical principles of environmental pollution’, p. 291.

Bencko, V., Cikrt, M. and Lener, J. (1995) Toxické kovy v životním a pracovním prostředí člověka. Praha: Grada. Available at: https://www.databazeknih.cz/knihy/toxicke-kovy-v-zivotnim-a-pracovnim-prostredi-cloveka-276619 (Accessed: 6 October 2021).

Caballero, B., Trugo, L. and Finglas, P. M. (eds) (2003) Encyclopedia of Food Sciences and Nutrition.

Cibulka, J. (1991) Pohyb olova, kadmia a rtuti v biosféře. Academia.

Ginter, E. and Nagyová, A. (1991) ‘Kadmium. Metabolizmus a mechanizmus toxického pôsobenia’, Čs. fyziologie, 40(6), pp. 575–582.

Golian, J., Sokol, J. and Chovanec, M. (2004) Kadmium, olovo a ortuť - riziko surovín a potravín v spoločnom stravovaní. Nitra.

Kafka, Z. and Punčochářová, J. (2002) ‘Ťežké kovy v přírodě a jejich toxicita’, Chemické listy, 96(7), pp. 611–617.

Kirchhoffová, A. (1999) ‘Rizikovosť chemických prvkov v potravinách’, Výživa a zdravie, 44(3), pp. 53–54.

McLaughlin, M. J., Parker, D. R. and Clarke, J. M. (1999) ‘Metals and micronutrients – food safety issues’, Field Crops Research, 60(1–2), pp. 143–163. doi: 10.1016/S0378-4290(98)00137-3.

Prousek, J. (2021) Rizikové vlastnosti látok. STU Bratislava.

Rojas, E. et al. (1999) ‘Are metals dietary carcinogens?’, Mutation Research/Genetic Toxicology and Environmental Mutagenesis, 443(1–2), pp. 157–181. doi: 10.1016/S1383-5742(99)00018-6.

Rong, Q. et al. (2020) ‘Humic acid reduces the available cadmium, copper, lead, and zinc in soil and their uptake by tobacco’, Applied Sciences (Switzerland), 10(3), p. 1077. doi: 10.3390/app10031077.

Sokol, J. et al. (1998) Kadmium a jeho výskyt v organizmoch živočíchov. Štátna veterinárna správa SR.

Spark, K. M., Wells, J. D. and Johnson, B. B. (1997) ‘The interaction of a humic acid with heavy metals’, Australian Journal of Soil Research, 35(1), pp. 89–101. doi: 10.1071/S96008.

Suhaj, M. and Kováč, M. (1996) Prírodné toxikanty a antinutričné látky v potravinách. Bratislava: Bratislava: VÚP. Available at: https://arl4.library.sk/arl-sllk/sk/detail-sllk_un_cat-e003411-Prirodne-toxikanty-a-antinutricne-latky-v-potravinach/ (Accessed: 6 October 2021).

Toman, R., Golian, J. and Massányi, P. (2003) Toxikológia potravín. 1st edn. Nitra.

Toman, R., Massányi, P. and Ducsay, L. (2000) ‘Kadmium – kontaminant potravinového reťazca človeka’, in Cudzorodé látky v životnom prostredí: 3 medzinárodná konferencia. Nitra, pp. 208–212.

Toman, R., Massányi, P. and Ducsay, L. (2001) ‘Ortuť v potravinovom reťazci’, Trendy v potravinárstve, 8(4), pp. 3–4.

Vašková, J. et al. (2019) ‘Effects of Humic Acids in Chronic Lead Poisoning’, Biological Trace Element Research, 187(1), pp. 230–242. doi: 10.1007/s12011-018-1375-1.

Velíšek, J. (2002) Chemie potravin. 2nd edn. OSSIS. Available at: https://is.muni.cz/publication/520167/cs/Chemie-potravin-2/Velisek (Accessed: 6 October 2021).

VESTNÍK Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky (2006).

Wang, L. K. et al. (eds) (2009) Heavy Metals in the Environment. CRC Press. doi: 10.1201/9781420073195.

Yu, M.-H., Tsunoda, H. and Tsunoda, M. (2016) Environmental Toxicology. CRC Press. doi: 10.1201/b11677.

Zimmermannová, M. (2000) ‘Koncentrácia ťažkých kovov v jedlých hubách’, Výživa a zdravie, XLV(3), pp. 63–64.

Ziółkowska, A. (2015) ‘The role of humic substances in detoxification process of the environment’, Ochrona Srodowiska i Zasobów Naturalnych, 26(4), pp. 1–5. doi: 10.1515/oszn-2015-0013.

 

 

HUMAC® Nativ, 60 kapsúl

26,99 € s DPH
Antikarcinogénna prevencia

HUMAC® Nativ s Graviolou, 90 kapsúl

39,99 € s DPH
Absorpcia toxínov

HUMAC® Nativ, 120 kapsúl

47,99 € s DPH
Odporúčané

VÝHODNEJŠIE

HUMAC® Nativ 3-mesačná kúra Detox+

138,99 € s DPH

Zásady ochrany osobných údajov

Používame cookies, aby sme návštevníkom poskytli čo najväčšie pohodlie pri používaní tejto stránky. Viac info...